Piatok, 20:37 PM: S cigaretkou v posteli, s veľkou lyžičkou v Manhattan zmrzline a s nejednou slzičkou toto venujem tebe, Diary of though...  

Mysleli si, že budú spolu navždy
No niečo sa posralo a už to vie každý
Kto to predsa len tušil, aj tak stále neverí
Miestnosť žiarila, vždy keď spolu vošli do dverí

Mysleli si, že bude to vždy úžasné
No prišiel koniec a prišiel predčasne
Dozvedajú sa to ďalší a každý z nich žasne
Oni dvaja zistili, že to niekde viazne

Mysleli si, že ich nič nerozdelí
Že oni sú dvojica čo tomu vzťahu velí
No človek mieni a Pán Boh mu to kazí
Pirpravil ich o veľa, až na chrbte to mrazí

Mysleli si, že bude to tak lepšie
Že ukončiť to bude rozhodnutie smelšie
Nebudú sa trápiť, keď nemá to cenu
Chvíľu budú kamoši, možno to chcelo zmenu

Stále si myslia, že raz zas budú spolu
Že nestretlo ich šťastie, aby poslalo smolu
Čas je vraj dobrý lekár, no dlhý rad je v čakárni
A Boh snáď nie je debil že takú šancu premárni

Spojí ich zas dokopy skôr či neskôr
Jak vtedy pred časom keď len ich bol priestor
Pozrú si do očí a zvyšok je bez slov
A spasia celý vesmír láskou besnou

Cíti, ako jej vlhký vzduch namŕza na červenom kožuchu, ktorý už pomaly stráca farbu. Ľadový vietor ju štípe v očiach. Priviera ich, až takmer nevidí na cestu. Odrazu zasvištia okolo nej drobné ľadové krúpy, ostré ako ihly. Niečo nechce, aby šla ďalej, tak prečo nezastaví a neotočí sa? Dobre vie, prečo. Ide za ním. Už zase. Toľkokrát sa preklínala za svoju pochabosť. Možno to dnes celé skončí. Spadne na ľadový povrch Marsu a už ju nikto nenájde...

Spomenula si na deň spred niekoľkých rokov. Bola ešte veveríča, rodičia ju nepúšťali na iné planéty, preto nikdy nestretla iné zvieratá ako Veveričky z Marsu. Bol vtedy predvianočný veveričí bál a ona mala prvý krát dosť rokov, aby ju tam pustili. Nahodila sa ako na módnu šou, tajne si nafarbila koniec chvostu načierno (netušiac, že to už nepôjde dolu) a zvýraznila svoje dlhočizné mihalnice.

Na bál vošla ako Popoluška... ibaže s nadmerným sebavedomým jej vlastným a ušlo sa jej preto niekoľko štipľavých pohľadov od iných veveričiek. Keď sa však vo dverách zjavil on, cítila sa, ako keby boli v kráteri len oni dvaja. Zaľúbila sa len raz, a to práve v tejto chvíli. Bol to Medveď. Učila sa o nich v škole. Žijú v drsných podmienkach na ďalekom Neptúne, preto sú silní, svalnatí, majú ostré zuby, pazúry a huňatý kožuch. Keby nebola od prírody červená, pýrila by sa teraz viac ako samotný Mars. Ďalší priebeh tejto lovestory by sa dal zhrnúť do jednej vety: Dlhé pohľady, pomalý tanec, tajné stretnutia, tiché vzplanutie, vzdychy, prekvapenie, sklamanie, osamelosť. Užil si a odišiel... pomyslela si vtedy Veverička z Marsu. Nevedela však, že sa stretnú ešte mnoho krát a ona mu nikdy neodolá.

Triasla sa. Nočný vzduch ju štípal v pľúcach. Musela však reagovať na ten odkaz. Ďalšie tajné stretnutie a po ňom opäť dni plné sklamania, hnevu a osamelosti.

Stojí to vôbec za to? - pomyslela si, keď sa v tme zaleskli jeho divoké oči.

- Chlapci, pissing alebo foot fetish? - spýtal sa Zajac svojich pripitých kamarátov a položil na stôl ďalšiu rundu rumu.

- Jednoznačne nohy, kámo, neviem si predstaviť, že by som sa nechal oštiavať… - poznamenal jeden.

- Ale pozri sa, nohy môžu byť studené, ale to oné, však víš, to ťa môže zahriať na chvíľku a vôbec, veď to nie je až také špinavé, to som kdesi čítal. - pridal sa druhý.

- Čo vám jebe chlapci, takáto dilema, veď to je jasná vec, dobrý footjob proste nemôže byť zlý, vyskúšajte, ja si na tom ulietavam už pár mesiacov, to ťa dá do parády! - ozval sa zrejme najväčší fanúšik týchto praktík.

Náš Zajac z Merkúru bol rád, že sa môže zúčastňovať týchto debát, že vôbec existujú podobní pacienti vo Vesmíre, ktorí si idú podobné prasačinky a neboja sa občas, hlavne v bare, vyjsť s nimi na povrch sveta a urehotať sa na svojich výmenách názorov. A tak, keď sa, v poslednej dobe častejšie, než občas, stretli, či už vo väčšej, či menšej zostave, večer sa menil na posedenie venované cynickým komentárom na ten zlý svet tam vonku, nadržaným debatám a odkrývaniu čoraz vzdialenejších hraníc úchyliek všetkého druhu.

- Páni, musím sa vám s niečím priznať, - opatrne, ale s dávkou odhodlania vďaka niekoľkým poldecákom rumu naznačil Zajac svojim kamarátom - mňa tak… mňa neskutočne vzrušujú tie rukavice na naberanie pečiva, viete, tie mikroténové… občas prepadám takým predstavám, že si to navlečiem a viete, no, rajcuje ma to do nepríčetna, je to už so mnou veľmi zlé?

Zvyšok osadenstva na pár sekúnd utíchol, možno z prekvapenia, možno preto, lebo utlmenie zmyslov nemalým množstvom alkoholu im nedovolilo hneď pochopiť, o čom to vlastne ten Zajac hovorí, a o to ťažšie pre nich bolo predstaviť si, ako by to asi vyzeralo a vôbec, ten zver je zver…

- Počuj a to máš takto aj so zimnými rukavicami, či len v hypermarkete? - opýtal sa nesmelo jeden z poslucháčov.

- Kamarát, my už spolu na rožky nejdeme, cez toto sa už neprenesiem. - pridal sa druhý.

- A ja som si myslel, že dnes budem grcať kvôli pálenke. - nešetril prívetivým komentárom ďalší prísediaci.

- Veľká vďaka, odteraz vždy, keď budem malej baliť desiatu, spomeniem si na jedného môjho upoteného kamoša obaleného v mikroténe zvíjajúceho sa v orgazmickom kŕči. Dones ďalšie kolo, nech sa sundáme a ja na to hádam s božou pomocou dozajtra zabudnem. - ozval sa najstarší z nich, otec, živiteľ rodiny a hlavne majster v podpapučnom manželstve, ktorý najradšej trávil voľné chvíle s týmito mladšími kolegami z práce, čo síce nebola žiadna veľká výhra, ale všeličo bolo lepšie ako ostať doma a nechať si pomaly vysávať životnú energiu samicou, ktorej kedysi sľuboval večnú lásku a vernosť a za túto najslabšiu chvíľku jeho života by sa najradšej nechal odpáliť priamo smerom k Slnku. Ale aspoň to mladé sa podarilo, pre ňu sa mu oplatilo žiť a staral sa o to, aby z nej raz nevyrástla kópia jej mamy.

- Páni, ja vám ďakujem, nabudúce sa vám zverím s viete čím, - rozčúlil sa Zajac, - kurva, to nenájdem pochopenie ani u mojich najbližších?

- No hej, skús zavolať mame, čo na ti to povie - neodpustil si ďalšiu podpásovku jeden z kamošov a zvyšok sa mohol urehotať k smrti.

Ako triezvosti ubúdalo a času na hodinách pribúdalo, najsenzačnejším nápadom sa našim pánom zrazu stal presun na neďalekú dubstep party, hralo vychytené DJské duo Phobos & Deimos a odpáliť sa tam víkend čo víkend chodili tie najušatejšie zajačice z blízkeho medziplanetárneho pohraničia. V zmysle ‘Čím opitejší som, tým som odvážnejší a mám menšie nároky’ sa naši samci snažili zbaliť mladú slečnu na jednu noc, snáď aj na kratšie, no ak by sa pred samičkami prezentovali aj z polovice slušnejšie ako medzi sebou v bare, šance boli asi také, ako má asteroid trafiť Zemeguľu. Každopádne sa snažili víkend čo víkend a občas sa jednému z nich zadarilo, ale o tom, že by niekto z nich objavil lásku na celý život, sa hovoriť istotne nedalo.

- Ahoj, čo tak sama? - po x-tý krát to skúšal Zajac, tentokrát na Veveričku z Marsu, ryšavku s očami, ktoré nedovolia dívať sa do nich dlhšie ako dve sekundy.

- Čau, a prečo práve s tebou? - nešetrila sarkazmom Veverička z Marsu a pokračovala v tom, čo robila celú noc - hľadala niekoho na jednu noc a zároveň rušila všetkých slizkých dotieravých a spitých donchuanov.

- Lebo keď sa rozhliadnem okolo po tomto klube, pri všetkej skromnosti, ktorá mi tak či tak chýba, dovolím si tvrdiť, že som to najlepšie, čo ťa tu dnes mohlo stretnúť. - vysypal zo seba Zajac a sám nechápal, ako mohol v tomto stave zo seba vydať takéto súvetie, ktoré znelo tak sebavedomo, akoby ho zo seba vypustil sám Alain Delon, a dokonca aj malo hlavu a pätu.

Veveričke to akosi nedalo, oproti nej stál, skôr sa kymácal, nadržaný zajko, ktorému stačil jeden panák a už by o sebe nevedel, ale niečo jej na ňom imponovalo. Možno tá drzosť, s ktorou sa ju snažil zbaliť, popieranie tradičných baliacich postupov, to odhodlanie, ktoré mu podľa tabuliek nemohlo vyjsť a predsa to na ňu skúšal. Povedala si, že dnes mu možno dá šancu, veď asi má pravdu, tento klub je beztak plný skrachovancov a páčilo sa jej, že tento ušatý treťoligista na ňu skúša ťahy z Ligy majstrov.

- Pijem borovičku a ty nepiješ už nič, platí? - naznačila mu, čo má objednať a ešte chvíľku si držala pohľad a postoj nedostupnej krásavice, ktorá však už teraz vedela, ako celý večer dopadne.

Zajac zaskočený, ale príjemne potešený nacupital na bar, vzal dve borovičky so Spritom a už bol Veveričke zas v pätách.

- Povedala som, že ty už nepiješ, - rozvážne mu pripomenula jej podmienku, kopla do seba oba panáky a jemu nechala celú fľašku nealka.

On užasnutý touto čoraz sympatickejšou slečnou si potiahol zo slamky a so zapojením všetkých pozostatkov motoriky sa s ňou pokúšal tancovať.

- Odkiaľ si? - spýtal sa jej.

- Myslela som si, že ťa viac zaujíma, kde dnes budem spať.

- Tipujem ťa na Mars, to je dosť ďaleko a za tie dve minúty, čo ťa poznám, som si ťa celkom obľúbil a bál by som sa pustiť ťa samú.

- A akú mám šancu, že s tebou sa mi stane menej horších vecí, ako tam vonku?

- Pozri sa, som natoľko rozbitý, že môžem ublížiť akurát tak sebe a nieto ešte tebe. - zamrmlal Zajac a podvedome sa zasmial, keď si uvedomil, že náhodou to celé tak trochu zrýmoval.

- Si maximálne divný. - zasmiala sa Veverička z Marsu.

- Ďakujem, už mi to dlho nikto nepovedal, - promptne zaklamal Zajac, keď si spomenul, ako mu nakladali jeho kamoši asi hodinu dozadu po priznaní svojej mikroténovej úchylky.

- Poďme odtiaľto preč, už sa mi tu nepáči. - povedala Veverička z Marsu a zažmurkala očkami tak, že skoro urobila prievan v celom klube.

- Bývam tuto neďaleko, - povedal Zajac a začal si v hlave dávať dokopy tie najpríjemnejšie scenáre príbehu ‘Som nadržaný a beriem ju k sebe domov.’

- Nemyslela som hneď k tebe ale máš pol bodu k dobru za priamočiarosť. - poznamenala Veverička z Marsu, aj keď bolo jasné, že toto je jediná priamočiara vec večera a domov pôjdu trochu kľukatejšou cestičkou.

Zajac ju jemne schmatol a už sa spolu tackali do jeho príbytku. Cestou trošku vytriezveli, predsa len chladná Merkúrovská noc preberie aj polomŕtveho, vymenili si ešte pár obligátnych vetičiek, aby im cesta zbehla rýchlejšie a o chvíľu boli u neho v posteli.

Intenzívne, bez rečí, natvrdo, potrebujúc umlčať tie hlasy v ich hlavách, ktoré už týždne skuvíňali a nežiadali nič iné, len uspokojenie toho najstaršieho pudu, si užili prichádzajúce svitanie.

Ráno tam už nebola a on si len našiel v telefóne smsku: „robil som dcere desiatu a nezabudol som ty hovedo...“