Cíti, ako jej vlhký vzduch namŕza na červenom kožuchu, ktorý už pomaly stráca farbu. Ľadový vietor ju štípe v očiach. Priviera ich, až takmer nevidí na cestu. Odrazu zasvištia okolo nej drobné ľadové krúpy, ostré ako ihly. Niečo nechce, aby šla ďalej, tak prečo nezastaví a neotočí sa? Dobre vie, prečo. Ide za ním. Už zase. Toľkokrát sa preklínala za svoju pochabosť. Možno to dnes celé skončí. Spadne na ľadový povrch Marsu a už ju nikto nenájde...

Spomenula si na deň spred niekoľkých rokov. Bola ešte veveríča, rodičia ju nepúšťali na iné planéty, preto nikdy nestretla iné zvieratá ako Veveričky z Marsu. Bol vtedy predvianočný veveričí bál a ona mala prvý krát dosť rokov, aby ju tam pustili. Nahodila sa ako na módnu šou, tajne si nafarbila koniec chvostu načierno (netušiac, že to už nepôjde dolu) a zvýraznila svoje dlhočizné mihalnice.

Na bál vošla ako Popoluška... ibaže s nadmerným sebavedomým jej vlastným a ušlo sa jej preto niekoľko štipľavých pohľadov od iných veveričiek. Keď sa však vo dverách zjavil on, cítila sa, ako keby boli v kráteri len oni dvaja. Zaľúbila sa len raz, a to práve v tejto chvíli. Bol to Medveď. Učila sa o nich v škole. Žijú v drsných podmienkach na ďalekom Neptúne, preto sú silní, svalnatí, majú ostré zuby, pazúry a huňatý kožuch. Keby nebola od prírody červená, pýrila by sa teraz viac ako samotný Mars. Ďalší priebeh tejto lovestory by sa dal zhrnúť do jednej vety: Dlhé pohľady, pomalý tanec, tajné stretnutia, tiché vzplanutie, vzdychy, prekvapenie, sklamanie, osamelosť. Užil si a odišiel... pomyslela si vtedy Veverička z Marsu. Nevedela však, že sa stretnú ešte mnoho krát a ona mu nikdy neodolá.

Triasla sa. Nočný vzduch ju štípal v pľúcach. Musela však reagovať na ten odkaz. Ďalšie tajné stretnutie a po ňom opäť dni plné sklamania, hnevu a osamelosti.

Stojí to vôbec za to? - pomyslela si, keď sa v tme zaleskli jeho divoké oči.